Vývoj pochovávania na Slovensku

V 8. storočí bolo už juhozápadné Slovensko osídlené prevažne ľudom, ktorý svojich mŕtvych nespaľoval, ale pochovával kostrovo, čo bolo v celej Európe prejavom postupnej christianizácie. Slovania označovali hroby balvanmi, predovšetkým pri hlave a nohách, ktoré sa nazývali žiaľniky. Pochovaní boli väčšinou orientovaní nohami na východ, čo súviselo s kultom Slnka. S rozširovaním kresťanstva sa obmedzovali aj pohanské zvyky a pochovávalo sa okolo kostolov podľa cirkevných predpisov. Už v 16. storočí bola po prvý raz nastolená požiadavka, aby sa cintoríny zriaďovali mimo obcí a miest. Definitívne premiestnenie cintorínov na Slovensku súviselo až so zákonom z roku 1876, ktorý nepripúšťal zriaďovanie nových cintorínov okolo novovybudovaných kostolov uprostred mesta či obce. Vývoj väčších mestských cintorínov na Slovensku je podrobne známy najmä z histórie mesta Bratislava, ktoré svojou veľkosťou a multikultúrnosťou dalo priestor na vznik väčšieho počtu pohrebísk a to zvlášť napr. katolíckych, evanjelických a židovských. Aj tu vznikla v 18. storočí požiadavka premiestnenia pochovávania mimo mesta, preto v r. 1742 vydal magistrát zákaz ďalšieho používania vnútromestských cintorínov. Veľkým pokrokom bolo zriadenie cintorína sv. Ondreja v roku 1784, ktorý sa stal miestom posledného odpočinku popredných predstaviteľov vedy, kultúry a spoločenského diania od konca 18. až do polovice 20. storočia. V súčasnosti slúži Ondrejský cintorín ako areál vyhradenej zelene so zachovaným pôvodným pietnym charakterom, ale i rekreačnou funkciou. Prvé krematórium na území bývalého Rakúska - Uhorska bolo postavené už v roku 1916 v Liberci a prevádzku začalo v roku 1918. Veľmi skoro po vzniku Československa vzniklo na území Čiech a Moravy 14 krematórií. Na Slovensku nastal rozvoj kremácie až po 2. sv. vojne, ako prvé bolo vybudované krematórium v Bratislave - Lamači v r. 1968. 

© 2019 | Obec Rakúsy | Mapa stránok  |  RSS | Prehlásenie o prístupnosti | Valid HTML 5! Valid CSS 3!