Súčasný stav pochovávania na Slovensku

Cintoríny stratili svoju dôstojnú atmosféru, z náhrobníkov sa vytratil cit, láska, pokora. Podiel zelene na pohrebiskách sa znižuje na úkor intenzity využitia miesta pre pochovávanie. Súčasné riešenia cintorínov už dávno nevyhovujú súčasným požiadavkám na úpravu pohrebísk, čo sa odráža aj v ich problematickej a nedostatočnej údržbe. Dnešný stav je výsledkom dlhotrvajúcej krízy cintorínskej kultúry.

Snáď za najkrajší príklad tvorby pohrebísk 20. storočia je možné považovať urnový háj v Bratislave - Lamači. Súčasne so stavbou objektu krematória (1968) sa budoval aj urnový háj v pôvodnom dubovo-borovicovom lesnom poraste na svahovitom teréne. Budova krematória navrhnutá Ing. arch. Ferdinandom Milučkým, predstaviteľom slovenskej neskorej moderny, patrí medzi najkrajšie stavby Slovenskej architektúry. 

Zatiaľ za jediný na Slovensku zrealizovaný pokus o parkový cintorín môžeme považovaťcintorín v Bratislave - Ružinove z r. 1971 - 1980. Koncepcia pohrebiska je tvorená systémom okružných hlavných ciest obklopených vysokou zeleňou, ktorá vymedzuje hrobové polia kruhového pôdorysu. Hroby sú trávnaté s obrubami v úrovni terénu, s trvalou výsadbou a sezónnou výsadbou rastlín pri hlave hrobu. Významným pozitívnym prvkom boli návrhy náhrobných kameňov, z ktorých bol možný výber podľa individuálneho vkusu a zároveň bol dodržaný jednotný výraz hrobového poľa. Súčasný stav cintorína je negatívne poznačený zahusťovaním hrobových polí z dôvodu väčšej intenzity využitia plochy.